Červenec 2008

Niečo o žabách

5. července 2008 v 14:28
Žaby sú obojživelníky, ktoré v dospelosti nemajú chvost. Vedecký názov tejto skupiny v preklade z gréčtiny znamená bezchvostý. Žaby a ropuchy sa hojne vyskytujú takmer na všetkých vlhkých a teplých miestach po celom svete, nežijú však v slanej vode. Neveľa je takých druhov žiab, čo trávia celý život vo vode, väčšina vylieza z vody na suchú zem a to niekedy aj na dlhší čas.
Žaby sa vyznačujú tvarom tela a spôsobom pohybu, aký nemá nijaký iný stavovec. Ich dlhé a silné zadné nohy, prispôsobené na skákanie, sú oveľa dlhšie ako predné a prenáša sa na ne hmotnosť tela, keď žaba dopadne na zem. Pri druhoch, ktoré sa viac plazia, ako skáču, napr. európske ropuchy zelené, sú obidva páry nôh rovnako dlhé. Chrbtica pozostáva len zo šiestich až desiatich voľných stavcov, čo je najmenší známy počet stavcov pri stavovcoch. Žaby žijúce iba vo vode majú malé oči a stratili aj viečka.

Každý druh žaby má typický hlas, ktorý láka samičky a ďalších samčekov na miesta rozmnožovania. Hrdelné vaky alebo rezonančné bubníky nadúvajú vzduchom a začnú kvákať. Hlas vylúdia tým, že cez hlasivky vypudzujú zo vzdušných vakov vzduch. Žaby sa zvyčajne rozmnožujú za teplého a vlhkého jarného počasia. Žaby žijúce stále vo vode sa rozmnožujú vtedy, keď je teplota vody dostatočne vysoká. Pri párení každý samček prednými nohami pevne oblapí prvú samičku, ktorá sa mu priblíži na dosah. Keď potom samička postupne vypúšťa z tela pás vajíčok, postrekuje ich samček tekutinou, v ktorej sú spermie. Niektoré žaby kladú vajíčka aj do vlhkej pôdy. Z každého vajíčka sa vyliahne larva volaná žubrienkou, ktorá sa postupne mení na malú žabku, hoci má ešte zvyšky chvosta. Vylezie z vody na súš a chvost sa jej čoskoro vstrebe. Žubrienky sa živia riasami.

Žaby sa živia hmyzom, červmi, pavúkmi a inými drobnými živočíchmi. Občas požierajú aj drobné stavovce. Korisť chytajú rýchlym vymrštením lepkavého jazyka.Žabami, tak dospelými ako aj žubrienkami, živia sa brodivé vtáky, drobné cicavce, hady i ryby. Niektoré žaby v nebezpečenstve predstierajú smrť, pričom otvoria ústa a dvíhajú predné nohy nad hlavu.
Najväčší druh je skokan goliát, vyskytujúci sa v Afrike. Dosahuje niekedy veľkosť malého teriéra a živí sa krabmi. Americký skokan veľký a európsky skokan zelený sa loví kvôli žabím stehienkam, ktoré sú pre mnohých gurmánov vynikajúcou lahôdkou.

Nezvyčajným druhom je žaba chlpatá, žijúca v Guinei, ktorá má na zadných nohách dlhé, srsti podobné roztrapkané výrastky. Žaby z rodu stromárok, žijúce v Strednej a Južnej Amerike, majú veľmi silné kožné jedy, ktorými domorodci napúšťajú hroty svojich šípov a oštepov. Niektoré lietavky majú dlhé prsty spojené veľkými plávacími blanami. Pri zoskoku zo stromu roztiahnu prsty s blanami a plachtením prekonávajú dosť veľké vzdialenosti. Samička z rodu Leptopelis drží vajíčka v ústach dovtedy, kým sa nevyliahnu mladé žabky a nie sú schopné žiť vo vode. V tom čase nemôže žrať. Žaby majú zvyčajne hladkú kožu, no morfologicky trochu odlišné sú ropuchy s kožou bradavičnatou a drsnou.

Ochrana žiab pri migrácii

5. července 2008 v 14:25
  • Priamy zber a prenos migrujúcich živočíchov na komunikáciách -
    je to jednoduchšia, ale časovo najnáročnejšia metóda, vhodná v prípade dobrého poznania zákonitostí migrácie v konkrétnej lokalite. Je možno ju použiť ako núdzové, krátkodobé alebo doplnkové riešenie. Toto opatrenie si nevyžaduje žiadne technické a finančné vybavenie, je však fyzicky veľmi náročné. Aby sa dosiahla požadovaná účinnosť, je nevyhnutné zabezpečiť prenos žiab aj v nočných hodinách.
  • Výstavba zábran pozdĺž ciest v úsekoch s masovým úhynom a prenášanie živočíchov k liahniskám -
    patrí medzi najpoužívanejšie, najefektívnejšie a aj najodskúšanejšie metódy. Ako zábrany môžu byť použité drevené dosky, pletivo natiahnuté medzi stĺpikmi alebo plastová fólia.
    V každom prípade ide o znemožnenie vstupu žabám na vozovku a ich následného usmrtenia. Pri stavbe zábran je treba myslieť na nutnosť ich demontáže po ukončení migrácie. V prípade ich ponechania môže totiž dôjsť k veľkým stratám nielen v populácii žiab, ale aj iných živočíchov.
    V niektorých lokalitách sa v určitých úsekoch tesne popri fólii zakopávajú do zeme vedrá, ktoré je potrebné pravidelne vyprázdňovať, čím sa môže zvýšiť účinnosť zábran. Táto metóda si vyžaduje už aj určité, aj keď väčšinou len jednorazové, finančné náklady a zabezpečenie dostatočného množstva účastníkov. Zber a prenos žiab je potrebné vykonávať aj v nočných hodinách, ale predovšetkým v daždivom počasí, ktoré spôsobuje zvýšenie počtu migrujúcich jedincov.
  • Výstavba fixných podchodov pod komunikáciami kombinovaná s navádzacím zariadením - zábranami.
    Ako najúčinnejšia metóda sa v súčasnosti javí práve táto metóda, jej hlavná prednosť spočíva v tom, že plní svoj účel aj bez prítomnosti človeka.
    Cieľom takýchto zariadení je úplne vylúčiť možnosť stretu žiab s automobilovou dopravou a zabezpečiť bezpečný prechod obojživelníkov, drobných cicavcov a ďalších druhov živočíchov na druhú stranu vozovky bez kontaktu s človekom. Migrujúce živočíchy môžu tunelmi bezpečne prejsť miesta, kde sa križujú ich migračné trasy s dopravnými komunikáciami. Aj keď je tento spôsob nepomerne nákladnejší, živočíchom pomáha najdokonalejšie a čo je najdôležitejšie, má trvalý efekt.
    Podchody samotné však nestačia. Spolu s nimi je potrebné vybudovať navádzacie zariadenia (trvalé zábrany) na oboch stranách vozovky. Dôležitý pritom je aj charakter terénu, ktorým cestná komunikácia prechádza. V prípade jeho nevhodnosti sa môžu finančné náklady na výstavbu podchodov mnohonásobne zvýšiť. Preto je najlepšie o realizácii podchodov uvažovať už pri samotnej stavbe či plánovanej rekonštrukcii vozovky.

    Pomôcť pri migrácii žiab možno aj osadením dopravných značiek na ohrozených úsekoch. Používajú sa dopravné značky Iné nebezpečenstvo!, ktoré sú doplnené textom TIAHNUTIE ŽIAB a piktogramom žaby. V niektorých štátoch Európy je priamo dopravnými predpismi schválená táto značka s vyobrazením žaby. Pri nižšej rýchlosti sa môže vodič z väčšou pravdepodobnosťou vyhnúť migrujúcim jedincom na vozovke.

    Najúčinnejšie by bolo pochopiteľne radikálne uzatváranie kritických úsekov ciest v období migrácie, tento spôsob je však v praxi zo známych dôvodov ťažko realizovateľný.

    Ďalšou stránkou ochrany oboživelníkov je starostlivosť o existujúce biotopy. Pravidelná starostlivosť je dôležitá najmä pri najzraniteľnejších menších vodných nádržiach, ktoré poskytujú vhodné podmienky pre celý životný cyklus obojživekníkov - nielen pre nakladenie vajíčok dospelými jedincami, ale predovšetkým pre úspešnú metamorfózu. Takéto nádrže je potrebné pravidelne čistiť od nánosov sedimentov, napadaného lístia, likvidovať premnoženú vodnú vegetáciu, či vyčistiť nádrž a jej okolie od odpadkov. Ideálnym obdobím pre tieto práce sú mesiace august až september. Niekedy je potrebné aj presvetlenie nádrží preriedením pobrežných náletových drevín.
    V najvýznamnejších lokalitách je možné zabezpečiť aj právnu ochranu biotopov, napr. vyhlásením za chránený areál, či prírodnú rezerváciu.
    Menej vhodné lokality pre život obojživelníkov je možné čiastočne upraviť, čím sa zlepšia podmienky pre úspešné rozmnožovanie obojživelníkov. Úpravy sa týkajú predovšetkým brehov (napr. zošikmenie a zdrsnenie), dna (napr. prehĺbenie), prípadne okolitej vegetácie.
    V oblastiach, kde boli v minulosti zlikvidované pre žaby vhodné vodné plochy, sa osvedčilo vybudovanie náhradných vodných nádrží. Tu je potrebné postupovať veľmi starostlivo pri výbere samotného vhodného miesta s potrebnou kvalitou vody. Dôležité sú aj parametre navrhovanej nádrže, ako je napr. hĺbka vody, sklon jej brehov, množstvo vodnej vegetácie a kvalita dna.

Migrácia žiab

5. července 2008 v 14:25
Obojživelníky patria medzi najohrozenejšie skupiny živočíchov. Hoci sa u nás vyskytuje "iba" 17 druhov, majú v prírodných ekosystémoch svoje nezastupiteľné miesto. Z množstva negatívnych vplyvov, ktoré spôsobujú rapídny ústup obojživelníkov môžeme medzi "najviditeľnejšie" zaradiť masové úhyny na dopravných komunikáciach v obdobiach ich migračných ťahov. Z hľadiska masovosti je najnebezpečnejším práve jarný ťah dospelých jedincov zo zimovísk na miesta rozmnožovania. Pre väčšinu obojživelníkov je charakteristická tzv. vernosť miestu, kde sa vyvinuli z vajíčka. Teda sú schopné sa rozmnožovať iba na týchto miestach a v prípade premiestnenia na inú lokalitu môžu stratiť schopnosť rozmnožovania a dokonca aj zahynúť. Typickým predstaviteľom je ropucha obyčajná, ktorá je najčastejšou obeťou kolízií dopravy a migračných ťahov. No častými obeťami sú aj ďalšie druhy napr. ropucha zelená, rosnička zelená, skokan hnedý, mlok obyčajný ...
Z tohoto dôvodu sa v súčasnosti budujú zábrany pozdíž ciest v úsekoch s masovým úhynom a živočíchy sa prenášajú k liahniskám. V katastrálnom území našej obce sú to dva úseky. Úsek v dĺžke 1,5 km na ceste II/507 ( Beckov - Krivosúd-Bodovka pri rybníku Bodovka II ) a úsek v dĺžke 1,5 km na ceste II/507 ( Krivosúd-Bodovka - Tr.Stankovce pri rybníku Bodovka I ). Tieto úseky sú opatrené prenosným zvislým dopravným značením s vyznačením obmedzenia rýchlosti na 40 km/hod. a značkou s nápisom "ŤAH ŽIAB". Preto si v týchto úsekoch treba dávať pozor, aby sa predišlo konfliktným situáciám a tiež čo najmenšiemu úhynu týchto živočíchov .
Dopravné značenie bolo schválené Okresným úradom pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Trenčíne a odsúhlasené ODI Trenčín.

Druhy našich žiab

5. července 2008 v 14:25

Kunka červenobruchá (Bombina bombina)

Kunka červenobruchá je charakteristická svojím výstražne sfarbeným bruškom. Na čiernom podklade sú výrazné červeno-oranžové škvrny. V prípade ohrozenia sa kunka prehne, zakloní hlavu a nastaví dlane aj chodidlá smerom dohora, takže to vyzerá akoby mala žlté (resp. červené) oči aj vpredu aj vzadu, alebo sa rýchlo otočí na chrbát, aby výstražným sfarbením odstrašila nepriateľa.
Vyskytuje sa na rôznych typoch vodných biotopov (stanovíšť) od veľkých rybníkov a mŕtvych ramien až po periodické mláky na lesných a poľných cestách v nížinách a pahorkatinách do nadmorskej výšky okolo 250 m. Väčšinu aktívneho života trávi vo vode alebo v jej tesnej blízkosti.
Samica znáša v porovnaní s inými druhmi našich žiab pomerne málo vajíčok (okolo 100 až 300), na jar ale aj v lete. Larvy sa vyvíjajú rýchlejšie ako u ostatných druhov. Sú veľmi odolné voči chemickému znečisteniu.
Kunky sú významnými konzumentmi komárov, ktoré v letnom období tvoria hlavnú zložku ich potravy. U nás sú ohrozené najmä likvidáciou vhodných biotopov v alúviách riek a na nížinách.

Kunka žltobruchá (Bombina variegata)

Kunka žltobruchá má tiež výstražne sfarbené bruško, ale na rozdiel od kunky červenobruchej na ňom prevláda žltá farba. Rovnakým spôsobom využíva toto vý-stražné sfarbenie na odstrašenie nepriateľa. Chrbát má v porovnaní s predchádzajúcim druhom drsnejší
Vyskytuje sa v lesnatých oblastiach v stredných a vyšších polohách v nadmorskej výške 400-1000 m a taktiež je úzko viazaná na vodu. Najčastejšie ju môžme nájsť v kalužiach na lesných cestách, prameniskách, napájadlách, mokra-diach v alúviách potokov a pod.
Samičky kladú vajíčka 2-3krát do roka. Larvy sa vyvíjajú pomerne rýchlo (asi 2 mesiace), pričom larvy z neskorších znášok môžu aj prezimovať. V miestach, kde sa stretáva s kunkou obyčajnou môže dochádzať k ich vzájomnému kríženiu.
Vďaka svojmu spôsobu života patrí v súčasnosti k najrozšírenejším a najmenej ohrozeným obojživelníkom na Slovensku.

Ropucha bradavičnatá (Bufo bufo)

Ropucha bradavičnatá je typická svojimi masovými jarnými migráciami na miesta rozmnožovania. Väčšina dospelých jedincov migruje každoročne do tej istej vodnej nádrže.
Rozšírená je od nížin až do horských oblastí. Nájdeme ju na rôznych biotopoch - v lesoch, záhradách, ale aj na poliach, lúkach a v okolí ľudských sídel. Väčšinu života trávi na suchej zemi vo väčšej vzdialenosti od vodných plôch. Mimo obdobia párenia je aktívna v noci. Živí sa rôznymi suchozemskými živočíchmi, ako sú chrobáky, mravce, mnohonôžky, slimáky, dážďovky, motýle a pod.
Samice znášajú vajíčka v šnúrach dlhých 5-10 m. Počet vajíčok jednej samice sa pohybuje v rozmedzí 1200 až 6800. Larvy sa vyvíjajú 2-3 mesiace. Na kvalitu vody nie sú veľmi náročné a znesú aj silné organické znečistenie.
V súčasnosti je ohrozená úbytkom biotopov vhodných na rozmnožovanie, ich znečisťovaním, ale aj automobilovou dopravou počas migrácií.

Rosnička zelená (Hyla arborea)

Okrem obdobia zimovania a párenia žije rosnička zelená na pobrežnej vegetácii, na kríkoch alebo stromoch, často ďaleko od vody. Na končatinách má špeciálne prísavky, ktoré jej umožňujú bezproblémové lezenie po vegetácii. Z našich druhov žiab má najmenšiu únikovú vzdialenosť. Neuniká, ale nehybne sedí na konári a farebne splýva s podkladom. Jej sfarbenie môže byť od zelenej až po hnedú či sivú.
Je rozšírená od nížin do stredných polôh, miestami vystupuje až do nadmorskej výšky 1000 m. Jej biotopom sú vlhké, svetlé listnaté lesy, parky, sady, záhrady, kroviny a bylinné porasty v okolí vôd.
Na rozmnožovanie vyhľadáva plytšie vody, rybníky, štrkoviská, zatopené kameňolomy, mŕtve ramená riek. Veľmi dôležitá je prítomnosť vodnej a pobrežnej vegetácie, dobré oslnenie a hĺbka vody aspoň 20 cm. Je náročná na čistotu vody. Samica kladie vajíčka v menších zhlukoch, ktoré upevňuje na vegetáciu ponorenú pod hladinou. Vývoj lariev trvá približne 3 mesiace.
V súčasnosti je ohrozená najmä zánikom brehových porastov a vhodných mokradných biotopov

Skokan hnedý (Rana temporaria)

Skokan hnedý patrí spolu s nasledujúcimi dvoma druhmi, skokanom ostropys-kým a skokanom štíhlym do skupiny tzv. suchozemských skokanov. Mimo obdobia rozmnožovania sa zdržiavajú v lesoch, často ďaleko od vody.
Skokan hnedý patrí spolu s nasledujúcimi dvoma druhmi, skokanom ostropys-kým a skokanom štíhlym do skupiny tzv. suchozemských skokanov. Mimo obdobia rozmnožovania sa zdržiavajú v lesoch, často ďaleko od vody.
Skokan hnedý je jedným z najotužilejších obojživelníkov. Často opúšťa zimoviská v období, keď sa na mnohých miestach ešte nachádza sneh. Pri výbere lokality na rozmnožovanie nie je veľmi náročný. Uprednostňuje menšie, plytké nádrže, ale využíva aj kaluže. Často sa stáva, že viacero samíc nakladie vajíčka pospájané do zhlukov na jedno miesto.
Podobne ako ropucha bradavičnatá je aj skokan hnedý počas jarných migrácií ohrozený cestnou dopravou.

Skokan ostropyský (Rana arvalis)

Skokan ostropyský sa u nás vyskytuje hlavne v nížinách v alúviách riek, kde obýva lužné lesy, okraje močiarov a rašelinísk, vlhké lúky a pasienky.
Jeho sezónna aktivita je rovnaká ako u predchádzajúceho druhu. Vyhľadáva predovšetkým plytké vodné nádrže. Samice znášajú vajíčka v chumáčoch, ktoré zväčša plávajú na hladine. Samice ostávajú vo vode len niekoľko dní, samce o niečo dlhšie. Larvy sa vyvíjajú 2-3 mesiace.
Po ukončení rozmnožovania sa skokany rozptyľujú na letné stanovištia. Za úkryty im slúžia diery hlodavcov, štrbiny pod kameňmi a pod. Prezimujú väčšinou na suchej zemi v norách, rôznych štrbinách a pod., vzácnejšie pod vodou v bahne nezamŕzajúcich potokov a riek a v rašeliniskách. Ich potravu tvoria prevažne suchozemské bezstavovce, hlavne pavúky, mravce, chvostoskoky, stonôžky, mnohonôžky a mäkkýše.
V súčasnosti je tento druh ohrozený najmä úbytkom vhodných biotopov, ktorý je spôsobený reguláciami riek, výstavbou vodných diel, vysušovaním mokradí a ničením lužných lesov.

Skokan štíhly (Rana dalmatina)

Skokan štíhly je lesný až lesostepný druh. Vyskytuje sa v listnatých a zmiešaných lesoch nížin a pahorkatín. Môžme ho nájsť predovšetkým v husto zarastených trávnatých okrajoch lesov, v riedkych lesoch s bohatým trávnatým a krovinným podrastom a na lesných lúkach. Často sa vyskytuje spolu so skokanom ostropyským v lužných lesoch v alúviách riek. Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch druhov, je jeho telo štíhle, má najdlhšie zadné končatiny a svetlé brucho bez škvŕn.
Na rozmnožovanie vyhľadáva plytké, silne prehriate a bohato zarastené vodné nádrže. Párenie trvá veľmi krátko. Samica prichytáva vajíčka v zhlukoch na rastliny pod vodou nie príliš pevne, takže sa podobne ako pri predchádzajúcich druhoch objavujú na hladine. Keďže každá samica kladie vajíčka zvlášť, plávajú tieto chumáče osamotene.

Skokan rapotavý (Rana ridibunda)

Skokan rapotavý patrí spolu s nasledujúcimi dvoma druhmi, skokanom krátkonohým a skokanom zeleným, do skupiny tzv. vodných skokanov. Počas celého roka ich môžme nájsť vo vode, príp. v jej bezprostrednej blízkosti. Zimu prečkávajú zahrabané v bahne na dne vodnej nádrže.
Skokan rapotavý je naším najväčším skokanom. Dĺžka tela dosahuje 9-12 cm (maximálna dĺžka sa uvádza až 17 cm).
Vyskytuje sa v najteplejších oblastiach nížin. Žije na brehoch pomaly tečúcich vodných tokov, ale aj v stojatých vodách hlbších vodných nádrží a rybníkov.
Párenie prebieha v máji až júni. Vajíčka znášajú samice na dno alebo na vodné rastliny. Larvy metamorfujú po 3-4 mesiacoch. Sú veľmi citlivé na chemické zloženie vody a vyžadujú dobré oslnenie vodnej hladiny.
V letnom období je skokan rapotavý aktívny celý deň, na jar a jeseň je dĺžka aktivity kratšia. V potrave prevažujú suchozemské druhy nad vodnými. Hlavnými zložkami potravy sú bezstavovce - chrobáky, pavúky, mravce, vážky, ale aj menšie obojživelníky, ryby, plazy, vtáky a drobné cicavce.
Ohrozený je predovšetkým likvidáciou biotopov pri reguláciách tokov a znečisťovaním vôd.

Skokan krátkonohý (Rana lessonae)

Skokan krátkonohý je najmenší zo skupiny "vodných" skokanov. Dĺžka jeho tela sa pohybuje cca od 5 do 7 cm.
Obýva nížiny aj stredné polohy. V porovnaní so skokanom rapotavým a zeleným žije v klimaticky chladnejších oblastiach a je najmenej závislý na vode. Uprednostňuje stojaté vody v otvorenej krajine.
Na rozmnožovanie mu stačia aj veľmi malé vodné plochy. Pre úspešný vývin lariev je potrebné dobré oslnenie vodnej plochy. Larvy sa vyvíjajú približne 3 me-siace. Zriedkavo prezimujú a metamorfujú až nasledujúcu jar.
V letnom období je aktívny cez deň. V potrave podobne ako pri predchádzajúcom druhu prevládajú suchozemské formy hmyzu nad vodnými.
V súčasnosti je ohrozený najmä likvidáciou vhodných biotopov, reguláciami tokov a odvodňovaním krajiny.

Skokan zelený (Rana kl. esculenta)

Skokan zelený vznikol krížením predchádzajúcich dvoch druhov - skokana rapotavého a skokana krátkonohého (rodičovské druhy). Jeho existencia je závislá na existencii týchto druhov. Je schopný krížiť sa navzájom, príp. s niektorým z rodičovských druhov. Vzhľadom na svoj hybridný pôvod a spôsob rozmnožovania nevyhovuje skokan zelený kritériám vymedzujúcim biologický druh. V súčasnosti ho preto väčšina autorov zaraďuje do osobitnej kategórie tzv. klepton.
Bežný je najmä v inundačných oblastiach nížin a v stredných polohách. Je silne viazaný na vodu. Vyhľadáva stojaté i pomaly tečúce vody, pričom uprednostňuje miesta s voľným prístupom do vody. Väčšinou sa zdržiava v plytkej prehriatej vode s dnom pokrytým vegetáciou alebo na brehu.
V súčasnosti je podobne ako predchádzajúce druhy ohrozený hlavne likvidáciou vodných plôch vhodných na rozmnožovanie, reguláciou a úpravou tokov, odbahňovaním rybníkov, splaškami z polí a pod.